V našej krajine existuje množstvo evanjelikov, ktorí sa mylne domnievajú, že predkovia všetkých Nemcov, žijúcich v Uhorsku sa sem prisťahovali z Nemecka alebo z Rakúska až v čase reformácie a že v skoršom období tu žiadne nemecké dediny a obce neboli. Prvé nemecké rodiny, učenci a kňazi prišli do krajiny za prvého uhorského kráľa Štefana. V polovici 12. storočia, za kráľa Gejzu, prišli Sasi na Spiš a do Sedmohradska.

Dá sa predpokladať, že už za Štefana prišli na Spiš prví saskí prisťahovalci; neskorší nemeckí prisťahovalci založili banské mestá. Je pravdepodobné, že veľa nemeckých rodín sa v krajine usadilo počas nevydarených krížových výprav v 12. storočí. Nemecké osídľovanie je zaznamenané aj po plienení Mongolov a Tatárov a obzvlášť po vyhnaní Turkov. Len malý počet nemeckých prisťahovalcov možno pripísať reformácii a protireformácii. Čo sa týka Grinavy, dá sa s istotou predpokladať, že v časoch Štefana ešte neexistovala. Prví Nemci sa tu mohli usadiť v čase križiackych výprav. Grinava, pôvodne Grünau, vznikla približne pred 700 rokmi. Spočiatku tu boli iba samostatne stojace domy, kováčske dielne a dva hostince; neskôr prišli „z ríše“ prisťahovalci zaoberajúci sa baníctvom. Títo si na ceste medzi Pezinkom a Svätým Jurom postavili malé domy – „na zelenej lúke“ (Grüne Aue - odtiaľ ľ názov), zaoberali sa baníctvom a vinohradníctvom. Neskôr, pretože baníctvo nebolo rentabilné, sa preorientovali výlučne na poľnohospodárstvo a vinohradníctvo. V dôsledku reformácie pribudli k doterajším obyvateľom ešte ďalší prisťahovaní ríšski Nemci a osada sa pozdvihla na trhovú obec.

Slovenské obyvateľstvo Grinavy pochádza z neskoršieho obdobia a ich predkova sem prišli z blízkeho okolia. Podľa náboženstva patrili prví obyvatelia Grinavy v 12. – 14. storočí k rímsko-katolíckej cirkvi. Veľkú zmenu priniesla obci, tak ako všade inde, reformácia. Lutherovo učenie sa rýchlo šírilo, panovník a katolícki duchovní prijali proti luteránom a kalvínom prísne zákony. Sloboda vierovyznania mala byť povolená len katolíkom, žiadne iné náboženstvo nemalo byť trpené. Väčšina obyvateľov Uhorska sa však priklonila k evanjelickému učeniu. V celej krajine bolo sotva 300 katolíckych kňazov; skoro všetci šľachtici, baróni a grófi boli evanjelici. Na uhorskom tróne sedel Rudolf, vychovaný jezuitami, ktorý chcel so svojimi vojvodcami Bastom a Belgiojosom zničiť v Uhorsku „kacírstvo“. Vtedy povstal reformovaný sedmohradský vojvoda Štefan Bočkaj, ktorého veľké zásluhy o uhorskú evanjelickú cirkev boli ocenené 20. mája 1906, pri príležitosti 300. výročia Viedenského mieru, vo všetkých evanjelických kostoloch. K Bočkajovi sa pripojilo takmer všetko evanjelické obyvateľstvo Uhorska a Sedmohradska, aby bránili evanjelickú slobodu viery a svedomia. Rozhodujúca bitka sa odohrala pri Almoste. Bočkaj a jeho vojsko zvíťazili, Belgiojosove hrôzy v Košiciach boli ukončené a vďaka sprostredkovaniu arcikniežaťa Mateja bol 23. júna 1606 uzatvorený vo Viedni mier. Vyššie spomenuté zákonné paragrafy proti protestantom boli anulované a protestantom povolená sloboda vierovyznania. Z malej dediny v Dolnom Rakúsku odišiel mladý chudobný roľník Ján Schmidt spolu so svojou manželkou, rodenou Dorn. Spolu s ním prišla aj rodina Steingruber a ďalší, aby v Uhorsku, kde bolo vďaka Viedenskému mieru viac ochrany a bezpečia, hľadali a našli nový domov a útočisko. Usadili sa v Grinave, kde v tom čase bývalo len málo evanjelikov.

V roku 1608 sa Schmidtovci a Steingruberovci, spolu s majiteľmi – grófmi Fuggerovcami, rozhodli  postaviť kostol a v priebehu roka postavili kostolík, ktorý je dodnes v rukách rímsko-katolíckeho obyvateľstva Grinavy. V tom istom čase (1609) sa grinavským evanjelickým kazateľom stal Ján Wildericius. Prvými evanjelickými cirkevnými otcami boli práve Schmidt a Steingruber. Prvú evanjelickú Kanonická vizitáciu vykonal v roku 1613 prvý evanjelický superintendant Isaak Abrahamides Croehstius z Bojníc. Vtedy vzniklo inventár cirkevného majetku, hotovosti,  siedmich vinohradov a obradných nádob ako aj súpis príjmov farára a učiteľa. V roku 1617 boli násilím odobrané kostoly a evanjelikom v Pezinku a vo Svätom Jure.  Pezinský a sväto jurský hradný kapitán Pálffyovcov Leopold Peek a jeho pomocník Lukas Eckher vnikli spolu so svojimi ľuďmi rebríkmi do evanjelických kostolov a obsadili ich. Tí istí násilím odobrali obyvateľom kone a vozy a všetkým súkromným osobám dali obrať vinohrady. Proti tomu protestovali mešťania u kráľa Mateja II., ale neúspešne.

Evanjelickí obyvatelia Grinavy, ktorých náboženská sloboda a cirkevné majetky boli tiež v ohrození, našli ešte niekoľko rokov ochranu proti Peekovým a Eckerovým násilnostiam u svojho majiteľa, grófa Fuggera. V roku 1616 zomrel patrón uhorských evanjelikov palatín Juraj Thurzo. Od vlády Ferdinanda II. neočakávali evanjelici príliš. Skôr boli pripravení na prenasledovanie a útlak. Tomu sa nevyhli. Ale sedmohradský vojvoda Gabriel Bethlen zhromaždil vojsko a vynútil si Mikulovský mier (1622), ktorý zaručoval evanjelikom opäť náboženskú slobodu. V tom čase žil Peter Pázmany, pôvodne kalvín, ktorý sa postupne vypracoval na ostrihomského arcibiskupa a svojimi spismi a knihami odvrátil mnohých uhorských magnátov a aristokratov od biblie. Evanjelická cirkev získala jeho pričinením veľa nových nepriateľov. V roku 1630 odobrali bratislavským a šopronským evanjelikom a vôbec väčšine evanjelických obcí ich kostoly s odôvodnením, že boli vystavané katolíkmi.  V Bratislave chcel Ferdinand II., za ktorého vlády prinieslo pustošenie 30 ročnej vojny v Nemecku veľa nešťastia, zastaviť stavbu kostola. Bratislavskí evanjelici však kostol vybudovali a slávnostne ho verejnou omšou vysvätili. Ferdinand II., nepriateľ protestantov, mal napriek zloženej prísahe povedať: „moje ústa možno prisahali evanjelikom, ale moje srdce katolíkom. Radšej budem mať kráľovstvo zničené ako prekliate“. Evanjelici opäť potrebovali silného ochrancu. Nemeckí protestanti ho našli vo švédskom kráľovi Gustávovi Adolfovi. Uhorsko v tom čase nemalo žiadneho. V roku 1637 zomrel Ferdinand II., krátko na to aj Peter Pázmany. Evanjelickí poddaní boli svojimi katolíckymi pánmi viac utláčaní. Všetky protesty zostávali aj za vlády Ferdinanda III. nepovšimnuté. Vtedy sa evanjelikom ujal sedmohradský vojvoda Juraj Rákoczy, porazil kráľovské vojská a Lineckým mierom v roku 1645 bola po tretíkrát zákonom potvrdená náboženská sloboda.

Grinavský kostolík pripadol po nástupe Ferdinanda III. katolíkom. aj tento bol násilím odobratý spomínanými Peekom a Eckherom. J. Wildericius bol vyhostený z krajiny, musel z Grinavy ujsť. Aj evanjelický učiteľ, ktorého meno nie je známe, musel opustiť Grinavu. Aj on aj farár Wildericius ušli aj s rodinami do Nemecka. Mnohí evanjelici, aby neohrozili svoje životy a majetky, navštevovali omše v bývalom evanjelickom kostole. Tých pár evanjelikov, ktorí svoju vieru nezapierali, sa stretávalo pri pobožnostiach v lese – raz pri Pfenniglacken, inokedy v Krebsenbachtal-e (údolí Račieho potoka), len na veľké sviatky pri tzv. „suchom mýte“ v horách.  Po ôsmich rokoch, po uzatvorení Lineckého mieru v roku 1645, získali svoj kostol späť, spolu s časťou predchádzajúceho cirkevného majetku. Medzi grinavskými evanjelikmi, ktorí sa opäť začínali rozrastať, začala zbierka na stavbu kostolnej veže. Jej posvätenie sa už ani Schmidt ani Steingruber nedožili. Obaja zomreli v roku 1648, prvý na jar, druhý v zime a boli pochovaní na cintoríne, ktorý sa vtedy na nachádzal v záhrade notárskeho úradu, v bezprostrednej blízkosti stanice. Novými cirkevnými otcami sa stali Samuel Dorn a Ludwig Fischer. Prvá rodina čoskoro vymrela, druhá sa neskôr, v 19. storočí pokatolíčtila. V roku 1649 boli vo veži umiestnené dva zvony. Evanjelickým farárom pre Grinavu a Limbach bol v tom čase Christian Müller.

V roku 1657 zasadol na trón najväčší prenasledovateľ protestantov Leopold I. Za jeho  vlády boli v každej stolici v nedeľu a vo sviatky do kostola buď v Modre alebo v Pustom Fedýmeši. Všetky ostatné kostoly, školy a majetky boli evanjelikom odobrané, kazatelia a učitelia boli buď uväznení alebo vyhostení z krajiny, 61 protestantských kňazov bolo poslaných na galeje do Neapola. Z tejto doby vlastní svätojurská evanjelická obec matriku, založenú v rokoch 1665  1674 kňazi Huber a Galli. V tom čase bolo pokrstených 752 detí, medzi nimi 146 detí z Bratislavy, pokrstených vo Svätom Jure od 30.5.1672 do 27.2.1674. Tiež tu bolo pokrstených 12 detí z Oberuferu, Kittsee, Edelstalu, Limbachu a Grinavy. Pred bratislavským súdom, predtým ako prebehol prešovský krvavý súd pod Karaffovým vedením, sa kňazi Huber a Galli zo Svätého Jura, Christoph Löhner z Pezinka, Štefan Pilarik z Modry a traja ďalší kazatelia rozhodli pre vysťahovanie. Katolícki kňazi, na čele s Kolloničom, prikazovali: „kacírskych kazateľov spravodlivo trápiť a protestantské obyvateľstvo najskôr priviesť na žobrácku palicu a potom pokatolíčtiť“. Takmer 900 kostolov a škôl bolo evanjelikom zobratých, toľko isto kňazov a učiteľov bolo uväznených, vykázaných či poslaných na galeje. Posledných vyslobodil zo zajatia holandský admirál Ruiter. Grinavským evanjelikom odobrali kostol s vežou, školu a 8 vinohradov, všetok cirkevný majetok. Opäť sa organizovali pobožnosti v lese a v domoch, evanjelikov zostalo veľmi málo. Komunitu držali pokope opäť rodiny Schmidt a Steingruber, Dorn a Fischer. Katolíckemu farárovi museli odvádzať povinné dávky, svoje deti nesmeli vodiť na krst artikulárnemu duchovnému, tento nesmel do Grinavy chodiť, prinášať ľuďom útechu, pochovávať evanjelických mŕtvych.

Dňa 17.3.1706 bol komisármi kniežaťa Františka Rákoczyho – Štefanom Nowothom, Mikulášom Goβtonyim a Štefanom Losonczym – evanjelikom vrátený kostol, škola aj 8 vinohradov. Katolíkom bolo doporučené využiť stavbu fary, kostola, školy  učiteľského bytu  a niekoľko jutár z pasienkov v blízkosti Grünfelderovho majera. Správcom kostola sa stal J. Schmidt, syn predchádzajúceho správcu. Funkciu vykonával až do svojej smrti v roku 1711. Kazateľom bol v rokoch 1706-1711 Joachim Kneppel. V roku 1711 bol kostol so všetkým príslušenstvom tretíkrát a naposledy zabratý. Farár Kneppel odišiel do Bratislavy, kde pôsobil dva roky (ako kedysi Martin Luther vo Wittenbergu) ako morový kazateľ, v roku 1713 sa sám stal obeťou tejto choroby. V čase Kneppelovho pôsobenia vykonal superintendat Daniel Krman v Grinave kanonickú vizitáciu. Protokoly z nej sa však stratili. V období 1711 – 1783 nemali grinavskí evanjelici ani kostol ani školu, ani farára ani učiteľa, opäť boli odkázaní na domáce pobožnosti. V roku 1783 si na východnom začiatku dediny kúpili rožný dom, zriadili v ňom školu, ktorá tu pôsobila až do roku 1875. Počas toho 92 ročného obdobia, kedy bola Grinava pričlenená k Pezinku, učili v škole okrem iných Fabry, Förster, Batka Szabó, Jarosh, Lakner a Conrad Juresó. V roku 1874 odkúpili od grófa Pálffyho jeho miestny „zámoček“ za 16 000 korún (8 000 guldenov) za učiteľa a farára bol pozvaný G. M. Csermák. V Grinave pôsobil 17 rokov. V roku 1877 uskutočnil superintendant Dr. Ludwig Geduly tretiu kanonickú vizitáciu. Od roku 1891 pôsobil v Grinave Alfréd Krahulec, evanjelická obec mala asi 540 členov. Rodina Schmidt nevymrela. Štvrtá kanonická vizitácia prebehla 22. mája 1902.

     Doslovný odpis textu, ktorý vypracoval pravdepodobne v roku 1906 vtedajší farár Alfréd Krahulec