Útoky z 11. septembra 2001 boli sériou koordinovaných útokov, ktoré sa udiali  v USA v utorok 11. septembra 2001. Štyri komerčné lietadlá unieslo devätnásť mužov z militantnej islamskej organizácie al-Káida. Dve lietadlá narazili do Svetového obchodného centra v New Yorku, čím spôsobili pád obidvoch veží. Tretie lietadlo narazilo do budovy vedenia Ministerstva obrany USA – Pentagónu vo Virgínii. Štvrté lietadlo spadlo do neobývanej oblasti v Pensylvánii po tom čo sa niektorí pasažieri a členovia posádky pokúsili dostať lietadlo pod svoju kontrolu. Nikto na palube týchto lietadiel neprežil. Útoky si vyžiadali 2 995 obetí, vrátane únoscov. K obetiam patrili väčšinou civilisti z viac ako 70 krajín sveta. Toto sú oficiálne informácie o tejto udalosti. Ako ste prežívali tieto udalosti vy?

PhDr. Zita Joklová

Svetová verejnosť si 11. septembra pripomína 10. výročie jednej z najtragickejších udalostí USA, ktorá sa dotkla celého sveta. Ako teroristi z al-Káida zastihli Spojené štáty americké nepripravené, tak s takou ohavnosťou nepočítal hádam žiaden humánne zmýšľajúci človek tejto planéty. Aj ja si spomínam na tento deň. Mala som voľno, tak som ho chcela ešte využiť nejakými domácimi prácami. Zapla som si televíziu a videla som mimoriadne správy. Najprv som si myslela, že sú to zábery z nejakého hrôzostrašného filmu. Ale skutočnosť bola iná. Prepínala som programy, ale na každom dávali to isté. Slzy mi tiekli pri pomyslení na všetkých, ktorí zostali v troskách newyorských dvojičiek, kde smrť našli tisíce obetí. Veď ráno išli do práce a určite im nenapadlo, že sa už k svojim najmilším nevrátia. Človeku to postupne dochádzalo – že to neboli iba budovy, že boli plné ľudí, stovky, tisícky. A zrazu som si uvedomila, ako matka, že aké veľké šťastie je byť doma so svojimi najdrahšími. Aj keď si na to s odstupom času spomeniem, alebo keď vidím tie zábery, mám slzy v očiach. Bolo to strašné, neľudské, hrozné a neuveriteľné. Je treba sa modliť, aby sa už nikdy nič podobné nestalo.

Ing. Iveta Ďurtová

Je to zvláštne, ale ja si na ten deň pamätám úplne presne, pamätám si presne miesto, kde som túto správu počula prvýkrát. V tom čase sme kúpili dom v Grinave, čo je tiež pre nás také malé výročie a práve sme sedeli v aute na ceste do Grinavy. Priznám sa, vtedy som o „dvojičkách“ veľa nepočula, tak som si pri tej správe nevedela presne predstaviť o čo ide, ale keď som tú hrôzu následne videla v televízii, pochopila som. Boli to zábery, ktoré nemôžu nechať človeka ľahostajným, neustále mi prebiehalo mysľou ako asi museli byť tí ľudia vo vežiakoch zúfalí, keď hľadali spôsob úniku výskokom z okna z vysokých poschodí, ktorý aj tak nemohli prežiť, muselo to byť hrozné. No a zároveň som myslela aj na ich príbuzných, deti stratili rodičov, rodičia stratili deti. Mnohí tam mali priateľov, partnerov... Samozrejme, takúto udalosť sa nedá iba tak vymazať z pamäti a som rada, že celý svet si pripomína pamiatku obetí tejto nezmyselnej tragédie a že tak dáva najavo svoj odpor voči teroristickým útokom. Želám si, aby sa takýto deň nikdy neopakoval.

Mgr. Nora Lišková

Tak tento deň si pamätám veľmi dobre.  Bola som v predajni s elektronikou, chcela som si vybrať chladničku. A už keď som tam bola, tak som si išla pozrieť aj oddelenie televízorov, pretože vtedy začali byť veľmi populárne plazmové obrazovky s veľkou uhlopriečkou. V týchto oddeleniach bývajú na obrazovkách vždy nejaké pestré obrazy, aby upútali zákazníkov. Keď som vstúpila, na každej z tých obrovských obrazoviek boli zábery z New Yorku, samý dym, panika, hrôza. Vtedy mi napadlo, že neviem, či práve takéto zábery sú vhodné na propagáciu obrazoviek a myslela som si, že je to asi nejaký film.  Až keď som prišla domov, dozvedela som sa, čo som v skutočnosti videla na tých obrazovkách. Strašné bolo najmä to uvedomenie si, akí bezmocní boli tí ľudia. Pamätám sa, že som sa bála, čo z toho bude, či z toho nevznikne vojnový konflikt. A uvedomovala som si to, čo sa spájalo s touto tragédiou – že svet už nikdy nebude taký, aký bol.

Matej Kulich

Veľmi dobre si pamätám tento deň. Boli sme s manželkou na dovolenke na gréckom ostrove Korfu, ležali sme na pláži a manželke prišla zvláštna sms od kamarátky zo Slovenka, plná skratiek, ktorej sme akosi neporozumeli a nevenovali sme jej pozornosť. Až keď sme sa podvečer vracali do hotela, prechádzali sme recepciou, kde bola zapnutá televízia so zábermi z útoku. V prvom momente nám tiež prebleslo hlavou, že je to asi nejaký film, ale rýchlo sme pochopili, že ide o skutočnosť. Nemeckí turisti sa tam pred televíziou objímali, plakali. My sme boli jediní Slováci v tomto hoteli, tak sme nemali možnosť zdieľať naše pocity s rodákmi. Večer sme strávili pred televíziou a mali sme naozaj nepríjemné pocity, pretože na druhý deň sme mali naplánovaný let domov a navyše to bol môj prvý let. Cestou na letisko v autobuse vládlo napätie, skladali sme útržky informácií, ktoré sme mali z televízie, zo správ z domova. Na letisku vládla taká tichá panika. Padali neoverené informácie o tom, že je zastavená letecká doprava, že boli unesené ďalšie lietadlá. Potom nám naša delegátka oznámila, že náš let bude meškať 5 hodín, ale že sa nemusíme báť, že to nie je kvôli teroristickým útokom, ale kvôli poruche na lietadle. No to teda veľmi neodľahlo... Keď sme nastupovali do lietadla, na každom sedadle boli položené slovenské noviny s obrovskými titulkami, fotkami, mimoriadne vydania, celé venované útokom. Dodnes si pamätám ten strašný pocit, že pár hodín po teroristických útokoch, spôsobených unesenými lietadlami, sme nasadali do lietadla, ktoré navyše malo nejaké technické problémy. Našťastie let bol bezproblémový. Doma sme potom stále sledovali správy, začala vysielať TA3, objavovali sa nové informácie, vládlo politické napätie. Táto udalosť si vyžiadala veľmi veľa životov nevinných ľudí, terorizmus sa prejavil vo svojej najhoršej forme, žiaľ, útočníci boli veľmi dobre pripravení a zorganizovaní. Verím, že už nič takéto nebudeme musieť prežiť ani my, ani naše deti.

(ek) 11.9.2011