Sme veľmi radi, že novú rubriku na webe o Grinave, v ktorej budete nachádzať rozhovory s Grinavanmi alebo o Grinave, otvárame práve s úspešnou mladou lekárkou, sympatickou ženou a výborným človekom Barborou Šilhárovou. Rodáčka z Grinavy ukončila štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 2006. Od januára 2010 pracuje ako externý zamestnanec Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave na projektoch v Afrike, vrámci ktorých pôsobila ako lekárka v afrických štátoch Uganda, Južný Sudán a Lesotho.

Akému medicínskemu odboru si sa venovala v týchto krajinách? Aké boli podmienky?

V Ugande som pracovala na internom oddelení. V Sudáne a Lesothe prevažne v ambulancii prvého kontaktu. Aj keď to vo väčšine prípadov nefunguje ako u nás a každý robí všetko. Takže tam vlastne nie sú nejaké hlbšie špecializácie. Africkí lekári po skončení školy sú naozaj praktickí lekári, dokážu sa postarať o detského i dospelého pacienta, odrodiť, spraviť základné operácie a podobne. Na Slovensku som pracovala prevažne na internom oddelení a na geriatrii, takže som sa v Afrike musela naučiť množstvo nových tropických diagnóz, základy pediatrie, chirurgie, gynekológie a stále je ešte toľko nových vecí, ktoré neviem, ale je to pre mňa výzva a to mám rada.

Akí boli kolegovia? Aká je úroveň zdravotníctva v týchto krajinách?

V Ugande som mala kolegov prevažne zo Slovenska a Čiech. Bol to môj prvý kontakt s Afrikou a tropickou medicínou a ja som týmto mojim kolegom veľmi vďačná, že mi pomohli zadaptovať sa, bola to výborná tímová práca, sú to skvelí ľudia. V Sudáne som bola ako lekár sama, bola to tuberkulózna nemocnica s ambulantnou časťou. Tam som mala ako žena a beloška trochu problém s autoritou, trvalo dlhšie kým si na mňa zvykli, ale nakoniec nám to celkom dobre šlo. V Lesothe som pracovala s kolegyňou pediatričkou zo Slovenska a piatimi lekármi z Konga, s ktorými bola tiež výborná spolupráca. Oni vedeli síce naozaj všeobecne všetko, ale my sme zasa vedeli prispieť hlbšími skúsenosťami z našich odborov. Čo sa týka úrovne zdravotníctva v týchto krajinách, je mi to trochu ťažko porovnávať,lebo som pracovala vždy len v jednom zariadení. V Ugande to bola na africké pomery slušne vybavená nemocnica, v Lesothe zase komplex vybudovaný Švajčiarmi, takže tiež výborné. Najhorší bol v tomto asi Sudán: zle zásobovanie liekmi a jedlom, nevhodné priestory, nevzdelaný zdravotnícky personál. Čo je možno pre tieto krajiny spoločné je to, že zdravotníctvo funguje buď na priamu platbu alebo je čiastočne dotované sponzormi a štátom, ľudia netušia , čo je to zdravotná poisťovňa.

Dajú sa porovnať tieto krajiny? Aké bolo počasie?

Vždy sa smejem nad otázkou typu - tak ako bolo v Afrike, akí sú Afričania? Keď si len vezmete akí rozdielni sú v rámci Európy napríklad Albánci a Nóri, a pozriete si na mapu o koľko väčšia je Afrika, tak s tým porovnávaním je to ťažké. Nielen krajiny, ale najmä ľudia sú veľmi odlišní. Uganda je prekrásna krajina, hovorí sa jej aj zelená perla Afriky, ľudia sú milí, radi sa smejú, nie sú konfliktní, klíma je tropická. Južný Sudán je v období sucha naozaj suchý, v období dažďov sa na vás lejú denne vedrá vody a potom sa zazelená. Občianska vojna tu trvala dlho a ľudí veľmi poznamenala, ťažko sa im dostať pod kožu, menej dôverujú belochom, ale aj sami sebe navzájom. Lesotho je horské kráľovstvo, trojtisícová hradba hôr, obyvatelia sú ovplyvnení obklopujúcou Juhoafrickou republikou, sú civilizovanejší, ale aj prefíkanejší, čo sa týka počasia - majú leto aj zimu, niekedy dokonca aj sneh.

Čo Ťa najviac prekvapilo? Čo bolo najťažšie?

Možno naozaj tie mnohé tváre Afriky, rozdielnosť kultúr. Najťažšie pre mňa bolo jednoznačne pochopiť ich iné vnímanie hodnoty života. Zomrie dieťa, poplačú si a idú ďalej, veď ich majú dosť alebo bude ďalšie. Paradoxne oveľa horšie znášajú smrť starých ľudí, ktorí už majú v rámci komunity svoje postavenie, zásluhy. Niekedy som mala len zovreté hrdlo, keď som vedela, že jednoducho nemám prostriedky a vybavenie na záchranu života a u nás doma by to bolo bez problémov. Že dieťa mohla napríklad zachrániť transfúzia krvi, ale keď nie je, tak nie je. Že keď pacient v poslednom štádiu AIDS odmietne paliatívnu starostlivosť, tak ho k tomu nemôžem nútiť. Robiť veľkú medicínu za takýchto podmienok sa naozaj veľmi nedá a treba vnímať a akceptovať aj lokálne zvyky a tradície. A v takom globálnejšom pohľade asi mi spadli ružové okuliare pri pohľade na byrokraciu, intrigy a korupciu na tých vyšších postoch aj v týchto afrických krajinách. No a aby som nehovorila len o „svetovom mieri“ tak z môjho osobného pohľadu mi ešte dosť v niektorých krajinách prekážala špina a takmer nemožnosť normálnej hygieny, pavúky, hady a škorpióny, zlé internetové a mobilné spojenie s rodinou a priateľmi, občas jazyková bariéra, aj keď v posunkovej reči som sa za posledný rok výrazne zlepšila.

Čím Ťa obohatili tieto pobyty?

Jednoznačne o množstvo nových známych, veľa kamarátov, zopár ozajstných priateľov. Nové profesionálne skúsenosti, naučila som sa improvizovať. Africký pohľad na život, prežitý intenzívne teraz, tento deň, riešiť blízku budúcnosť, nemyslieť príliš dopredu - veď načo - je to ďaleko, neobzerať sa za minulosťou, tešiť sa zo zdravia, rodiny, tancovať kedykoľvek započuješ hudbu, spievať si podľa chuti, stretávať sa s priateľmi tak často ako sa len dá, nosiť šialené farebné oblečenie lebo mne sa to páči, prezentovať pár kíl navyše sebavedome a žensky, nemyslieť na banky, poisťovne, či politickú situáciu. Možno trochu naivné, ale pre Európanov naozaj úplne fascinujúce a návykové.
 

Aké sú Tvoje ďalšie plány?

Zakrátko odlietam naspäť do Ugandy, na to isté miesto, kde som začínala. Teším sa, už tam poznám svojich ľudí v nemocnici, v dedine susedov, predavačky, farára, prostredie. Máme s kolegami ešte množstvo plánov, čo by sa ešte všetko dalo spraviť. Keďže tak ako aj inde na svete si zdravotníctvo samo na seba nezarobí, a my potrebujeme na nové projekty financie, chceme rozbehnúť zároveň aj simultánny poľnohospodársky projekt ako aj iné projekty na získanie financií na lieky, priestory a domáci personál. Hovorí sa, že prvá africká krajina je ako prvá láska. A ja to s Ugandou a mojimi černoškami naozaj tak mám.

Pozrite si krásne a emotívne fotografie doktorky Barbory Šilhárovej. (Zostaňte myšou na fotografii a zobrazí sa Vám jej popis)

Od 14. mája 2011 je Barborka opäť v Ugande, držíme palce!

Ďakujem za rozhovor.

Zhovárala sa Eva Kulichová