Navonok krehká, usmiata žena, skrývajúca vo svojom vnútri nekonečnú lásku k deťom, folklóru, ľudovým tradíciám. Nezmazateľne sa zapísala do života mnohým grinavským rodinám, keď ich prváčikov učila čítať a písať prvé slová, keď neúnavne venovala všetok svoj voľný čas deťom vo folklórnom súbore, v ktorom vyrastali generácie Grinavanov. Prinášame Vám aspoň niekoľko riadkov o jej krásnom, aj keď nie vždy jednoduchom živote. Pani Ruženka Šmahovská:

Cesty najvýraznejšie zobrazujú náš život. Majú svoj začiatok i koniec. Priamo a presne vyjadrujú osudy – veľké i malé, slávne i zabudnuté, rušné i utiahnuté, veľkolepé aj skromné, zjavné i skryté. Pravdaže aj šťastné a trpké, žehnané i prekliate, hrdinské i zbabelé, bláznivé i tragické. Záleží na samom človeku, ktorou cestou sa vyberie.

Ja som pri narodení dostala do vienka lásku k deťom. Toto je moja cesta, ale aj životná próza, ktorá ma viedla a stále vedie, po ktorej budem kráčať do konca môjho života. Viem, že cesta je osud a ešte niečo – že rovnaká cesta nevedie k rovnakému šťastiu a preto hľadanie šťastia je tým najťažším ľudským údelom. Ja som touto cestou kráčala celým životom. Mojím snom bolo stať sa učiteľkou. Prosila som môjho otca, aby mi dovolil ísť študovať, ale nechcel o tom ani počuť, pretože chcel, aby som pomáhala okolo domu, statku a vo vinohrade. Nepomáhalo ani prihováranie sa mojej mladšej sestry. Až po návšteve zástupcov školy, ktorí robili nábor na štúdium  učiteľov otec povolil, ale iba keď som mu sľúbila, že prvoradá bude práca okolo domu, pomoc mame a až keď mi zvýši čas, tak sa budem venovať štúdiu. A bolo to naozaj ťažké, a keď poviem, že na husle som sa učila hrať v maštali pri kravách, bude to dnešným ľuďom znieť asi až neuveriteľne. Vydržala som. Bola som typom voľakedajšieho učiteľa, ktorý bol v dedine šíriteľom kultúry, osvety, nositeľom myšlienok, podnecovateľom do činorodej práce v radoch detí i dospelých.

Vštepovať lásku a úctu k ľudovým tradíciám som si pestovala už od detstva. Vzorom mi bola moja babička, ktorá mala v sebe nevysychajúcu studňu piesní, básní a tancov. Všade, na každej škole som viedla žiakov k láske k folklóru.  Počas celého roka a pri rôznych príležitostiach sme s deťmi nacvičovali a vystupovali s našimi folklórnymi programami. Na vinobraní, na prvého mája, v zbore pre občianske záležitosti, pre spoločenské organizácie. V roku 1965 som založila tanečný súbor Grinavanka. Spolupracovala som aj s dychovou hudbou. Zúčastňovali sme sa okresných, krajských a celoslovenských súťaží. Vystupovali sme napríklad aj v Bratislave pred budovou Slovenského národného divadla v programe „Deti deťom“, ktorý uvádzal vtedajší známy moderátor Gabo Zelenay.  Za odmenu boli moji tanečníci mesiac na Kube. Účinkovali sme aj v cudzine. Pracovala som naozaj so všetkými deťmi, na základných školách, špeciálnych školách, s rómskymi deťmi, ale aj s deťmi so zdravotným postihnutím. Nacvičili sme tance a scénky na „PEJAVO“  - Pezinské javiskové všeličo – je to stretnutie mentálne postihnutých detí a mládeže. Program moderovala bývalá televízna hlásateľka Elena Galanová. Deti vtedy zažili veľký úspech. V osobitnej škole v Modre sme s rómskymi deťmi nacvičili pásmo „Aj my to dokážeme“ . Toto bola mimoriadne ťažká ale aj pekná spolupráca, ktorú ocenili aj rodičia detí.

Vážnejším a úspešnejším celoslovenským podujatím bola dotazníková akcia Osvetového ústavu pod názvom „Hnutie detí pri vyhľadávaní ľudového umenia“. Aj naša škola sa zapojila v roku 1973 do tejto akcie. Tieto hry z našej dediny boli uverejnené v Zborníku „Deti – deťom“ aj s menami žiakov a obyvateľov Grinavy. Vedela som, že hry poskytujú deťom predovšetkým zábavu a tým i uspokojenie tela i duše. Pri hre sa deti učili pohotovosti, samostatnému rozhodovaniu, sebaovládaniu a disciplíne. Pretože deti majú vrodenú schopnosť vycítiť rytmus a reagovať naň. A preto im najlepšie vyhovovali hry, ktoré boli spojené so slovným prejavom a spevom. Hry so spevom sú výborným prostriedkom rytmickej výchovy, dávajú príležitosť  k rôznym tanečným pohybom a sú estetické. Pri speve boli ich pohyby plné čara, pôvabu. Je mi ľúto, že v súčasnosti nie je v Grinave žiadny folklórny súbor, rada by som ešte pomohla pri takejto práci.

Hry sa rozdeľujú na kolové a rádové, podľa rozmiestnenia detí pri vystúpení.

Z kolových hier sme s deťmi nacvičili pásma s názvami: Helička, Do hája Anička, Na kotaričku, Letí vrana, Pásla húsky, Slúžila som u kadleca, Trávička zelená, Naše husi, Na záhradníka, Ó reťaz, ó reťaz, Na kráľku, na prúty, Vítanie jari, Pec nám spadla, Malý Ján, Malý zajačik, Keď som včera prala šaty, Gúľalo sa gúľalo, Húsky, húsky poďte domov, Seje Peter proso, Zlatá brána.

Rádové hry sa hrávali deti na lúkach, keď deti pásli kravy, kozy. Zaujímavé boli hry s loptou, zošitou z handier a starej pančuchy, hry na školu – nákres postáv na zemi so sklíčkom, beh s rámom kolesa z bicykla, poháňaného paličkou, hry s hlinenými guľôčkami, hry na „blechu“, hry s handrovými bábikami, ktoré nám ušili babičky, hry s nábytkom, urobeným z bodliakov, píšťalky z trávy a púpavy, bábiky z červeného maku.  S deťmi som nacvičila rádové hry – Čárom, čárom, Čížiček, Zajac a líška, Na gombíky, Na medveďa, Na kvetinky, Pešek, Utekala líška, Na capka, Capni a uteč.

Učila som celkom 47 rokov. Viedla som deti najmä k tomu, aby objavili, že krása jazyka je skrytá v literatúre, krásu národa zachycujú dejiny. A dejiny, to je dedičstvo otcov, skryté v kráse ľudových zvykov, tancov, hier. Ja sama som chodila po Grinave s magnetofónom a robila som nahrávky pôvodných piesní a básní od starých Grinavanov a snažila som sa tak prispieť k ich zachovaniu. Čerpajúc krásu z minulosti, pre potešenie súčasnosti a zachovanie pre budúcnosť.

Fotogaléria k článku

Jeden z príbehov Ruženky Šmahovskej, uverejnený v tlači (ilustračné foto)

Za rozhovor ďakuje Eva Kulichová

30.8.2011