Stredoveká Grinava bola poddanskou dedinou grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Patrila k Jurskému hradu, okrem zálohovaných majetkov a zemianskych kúrií. Tak tomu bolo až do konca feudalizmu. Od začiatku 18. storočia sa stala mestečkom a to vďaka trhovým výsadám.

V historických písomných materiáloch sa spomínajú dve kúrie a 3 mlyny v katastri dnešnej Grinavy. Prvé písomné záznamy o týchto kúriách sú z roku 1522. Mnohé usadlosti boli podľa nápisu z rokov 1712-14 opustené ako dôsledok Rákocziho povstania. Zo 114 usadlostí bolo opustených až 53 a dve kúrie. V roku 1718 sa prvýkrát podľa písomných prameňov spomína lokalita „Grinfeld“. Bola tu kúria s klenbovými pivnicami a ďalšie objekty – mlyn, pivovar a záhrada „Pomifer“. Zachoval sa nám aj popis kúrie – ako vyzerala v polovici 18. storočia. Jej súčasťou bolo 5 stajní – 3 vlastnil pivovarník a 2 mlynár. Napriek tomu, že bol tento majetok viac-menej zničený, naďalej slúžil a poskytoval služby i v neskorších rokoch. Grinfeldský pivovarník – žid Heverl, v roku 1785 zaplatil podľa zmluvy 300 zlatých za pivovar a 250 zlatých za pálenicu. V roku 1792 si za 490 zlatých na rok prenajali pivovar, mlyn a pozemky Jozef a Šimon Szonenfeld. Posledný zistený údaj podľa zmluvy je z roku 1827, keď za pivovar s mlynom platil Ján Graner.

V prvej polovici 19. storočia bola kúria Grinfeld stavebne upravená vo vnútorných priestoroch opäť na obytnú, nakoľko podľa archívnych výskumov tu v roku 1846 býval právny zástupca Pálffyovských panstiev – boli objavené tehly s kolkami JP s Pálffyovským erbom s kniežacou korunkou.

V roku 1950 preberá majer JRD. Jednotlivé časti majera boli dané do užívania ako byty pre zamestnancov JRD. Dokonca v jednej časti majera bola liaheň kačíc. Toto obdobie bolo pre tento historický objekt veľmi nešťastné a nastal úpadok tohto objektu.

Grinfeld predstavuje skôr prechodný typ medzi neskorogotickým hrádkom – tvrdza a renesančným kuriálnym objektom, z ktorého sa neskôr vyvinul kaštieľ ako samostatný typ šľachtického rodového hospodárstva s funkciou mlynu (neskôr aj pivovaru), ktorá z objektu tvorí unikátny komplex, ktorý sa v rovnakej typológii nezachoval v blízkom regióne. Reprezentatívnu úroveň historického objektu v tejto obytnej časti dokumentujú aj okná palácového typu, ktoré dosahujú architektonicko-kultúrnu úroveň talianskeho quattrocenta.

Z archívnych materiálov vyplýva, že objekt vznikol v 16. storočí. Spomína sa v súvislosti so šľachtickými rodmi Smyl (1522), Saghy (1551), Istvanffy (1588, Draškovič, Kerekeš (1612), Peterffy (1699, Pálffy (1846).

Má jedinečnú hodnotu v autentickom výraze objektu, ktorého podoba je výsledkom dobového chápania obytno-hospodárskej výstavby. Predstavuje jedinečný a neopakovateľný jav v miestnych, ale aj širších pomeroch. Objekt má pri vhodnej obnove ambície stať sa pamiatkovým exponátom.

Výňatok z pamiatkového výskumu z roku 2006

Pamiatkový výskum – august až november 2006 (výňatok zo spracovaného materiálu, cca 200 strán + fotodokumentácia)

Terajší stav – hospodársky objekt č. 3216 v súkromnom majetku.

Analýza vývoja historického objektu

Prvá etapa výstavby spadá do prvej polovice 16. storočia okolo roku 1522 – raná renesancia. V tomto období zničil horné podlažie požiar.

Druhá stavebná etapa spadá do obdobia renesancie – 17. storočie. Vytvorené boli valené a krížové klenby a dutina prieduchu kúrenárskeho telesa.

V tretej stavebnej etape, ktorá spadá do obdobia baroka – 18. storočie vzniklo v schodiskovom priestore veľké kúrenisko s komínovým telesom. Boli vytvorené nové priečky a nové miestnosti, z ktorých niektoré boli zaklenuté pruskými klenbami.

Počas štvrtej stavebnej etapy z obdobia klasicizmu – prvá polovica 19. storočia – boli prestavené okná na menšie a pribudli ďalšie nové priečky, ktorými boli vytvorené nové miestnosti. Vzniklo tiež nové schodisko. V tejto etape bola zbúraná severozápadná časť bočného krídla a spevnil sa štít. Hlavné krídlo prešlo veľkými úpravami, pravdepodobne kvôli požiaru.

V piatej stavebnej etape z konca 19. storočia a prvej tretiny 20. storočia boli vytvorené bytové jednotky v celom objekte novými priečkami. K bytom boli vybudované samostatné vstupy. Dostavaná bola aj veža k severovýchodnej fasáde bočného krídla v romantizujúcom štýle.

Šiesta stavebná etapa, datovaná po roku 1950 priniesla novodobé úpravy. Veľmi nešťastne zasiahli architektúru pôvodnej stavby. Boli necitlivo použité materiály ako betón, keramická dlažby, PVC, heraklitový obklad. Došlo k narušeniu uceleného architektonického výrazu stavby. Všetky úpravy v tejto etape boli nekoncepčné.